www.fgks.org   »   [go: up one dir, main page]
Preskočiť na obsah

Nemecká demokratická republika

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nemecká demokratická republika
Deutsche Demokratische Republik
← Sovietska okupačná zóna Nemecka 1949 – 1990 Nemecko →
Vlajka štátu
vlajka 		Štátny znak
znak
Hymna: Auferstanden aus Ruinen
Motto: „Proletarier aller Länder, vereinigt Euch!“
(Proletári všetkých krajín, spojte sa!)
Geografia
Mapa štátu
Rozloha
108 333 km²
Najvyšší bod
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
17 068 318 (podľa sčítania ľudu z 1. januára 1971)
Národnostné zloženie
štátom propagovaný ateizmus
Štátny útvar
Vznik
7. októbra 1949 (vyhlásenie Nemeckej demokratickej republiky)
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Sovietska okupačná zóna Nemecka Sovietska okupačná zóna Nemecka
Nástupnícke štáty:
Nemecko Nemecko

Nemecká demokratická republika (NDR, v nemecky hovoriacich krajinách a inde bežne DDR, skratka pre Deutsche Demokratische Republik, angl. skratkou GDR), tiež (nepresne) nazývaná „Východné Nemecko“, bol stredoeurópsky štát, ktorý existoval medzi rokmi 1949 až 1990 v období počas studenej vojny, keď bola východná časť Nemecka súčasťou východného bloku. Všeobecne bol na západe popisovaný ako komunistický štát, ale sám seba nazýval ako socialistický “robotnícky a roľnícky štát”[1]. Skladal sa z územia, ktoré bolo po druhej svetovej vojne obsadené a spravované sovietskymi silami, teda sovietskej okupačnej zóny Nemecka a fakticky aj východného sektoru Berlína podľa postupimskej dohody, na východe ohraničená líniou Odra-Nisa. Sovietska zóna obklopovala Západný Berlín, ale nezahrňovala ho; v dôsledku toho zostal Západný Berlín mimo jurisdikciu NDR a tvoril v ňom nezávislú enklávu.

Nemecká demokratická republika bola založená v sovietskej zóne, zatiaľ čo Spolková republika („Západné Nemecko“) bola zložená z troch západných zón (pôv. tzv. Trizónie). Východné Nemecko bolo satelitným štátom Sovietskeho zväzu.[2] Sovietské okupačné úrady začali prevádzať správnu zodpovednosť na nemeckých komunistických vodcov v roku 1948 a NDR začala fungovat ako štát 7. októbra 1949. Sovietske sily však v krajine zostali po celú dobu studenej vojny. Až do roku 1989 bola NDR riadená Socialistickou jednotnou stranou (SED), aj keď ďalšie strany boli formálne súčasťou jej aliančnej organizácie, Národného frontu.[3] SED zaviedla na školách povinnú výuku marxizmu-leninizmu a ruštiny.[4]

Ekonomika bola centrálne plánovaná a stále viac vo vlastníctve štátu[5]. Ceny bývania, základného tovaru a služieb boli stanovené skôr plánovačmi ústrednej vlády, než aby rástli a klesali prostredníctvom ponuky a dopytu; a boli silne dotované. Cez tento fakt a napriek tomu, že NDR musela Sovietskemu zväzu platiť značné vojnové reparácie, stala sa vďaka svojej silnej priemyselnej tradícii (išlo o vyspelé územie niekdajšieho Pruska a Saska) najúspešnejšou ekonomikou vo východnom bloku.

Významným problémom bola emigrácia na Západ – pretože mnoho emigrantov boli vzdelaní mladí ľudia, štát bol naďalej ekonomicky oslabovaný. Vláda opevnila západné hranice a v roku 1961 postavila Berlínsky múr. Mnoho ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť[6][7], bolo zabitých pohraničnou strážou alebo nástražnými pascami ako napr. nášľapné míny.[8] Mnoho ďalších strávilo veľké množstvo času uväznením za pokus o útek.[9][10]

V roku 1989 viedli početné sociálne, ekonomické a politické sily v NDR a v zahraničí k pádu berlínskeho múru a k vytvoreniu vlády odhodlanej k liberalizácii. Nasledujúci rok sa konali slobodné voľby[11] a medzinárodné rokovania viedli k podpisu zmluvy o konečnom vyrovnaní o postavení a hraniciach Nemecka. NDR bola rozpustená a Nemecko bolo 3. októbra 1990 znovuzjednotené a opäť sa stalo suverénnym štátom. Niekoľko vodcov NDR, vrátane posledného vodcu Egona Krenza, boli po zlúčení stíhaní za zločiny spáchané počas studenej vojny.

Nemecká demokratická republika geograficky hraničila na východe s Poľskom, na juhovýchode s Československom a na západe a juhozápade so Spolkovou republikou Nemecko. Zo severu ho obmývalo Baltské more. Interne NDR taktiež hraničilo so sovietskym sektorom obsadeného Berlína, ktorý bol známy ako východný Berlín a bol de facto jeho hlavným mestom. Taktiež hraničila s troma sektormi okupovanými Spojenými štáty, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom známymi ako Západný Berlín. Tri sektory okupované západnými národmi boli od NDR oddelené berlínskym múrom od jeho dokončenia v roce 1961 až do jeho pádu v roku 1989.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa venovaná posunu hraníc (a tiež znázornením štátov získavajúcich nové územia), mocnostiam ovládajúce okupačné zóny, ich rozlohe, a rozdelenie samotného Berlína. Sársko malo zvláštny autonómny status, tešilo sa vyššiemu stupňu nezávislosti než zbytok francúzskej okupačnej zóny.
Prvý zákonník NDR z 8. októbra 1949 o zložení Predbežnej ľudovej komory Nemeckej demokratickej republiky dňa 7. októbra 1949
Vodcovia NDR: Prezident Wilhelm Pieck a ministerský predseda Otto Grotewohl, 1949
Sovietske tanky v uliciach Lipska počas Východonemeckého povstania, jún 1953
Berlínsky múr
Bývalá nemecká hranica medzi Hesenskom (vľavo) a Durínskom (vpravo), foto z roku 2008
Demonštrácia na Alexanderplatz vo východnom Berlíne 4. novembra 1989

V júni 1945, po skončení druhej svetovej vojne, prevzali štyri víťazné mocnosti zvrchovanú moc v Nemecku a započala činnosť Spojenecká kontrolná rada. Ten istý mesiac bola vytvorená Sovietska vojenská správa v Nemecku (Sowjetische Militäradministration in Deutschland - SMAD) ako mocenský orgán v sovietskej okupačnej zóne, o mesiac neskôr boli zriadené správy SMAD v jednotlivých krajinách. V júli a auguste 1945 sa uskutočnila postupimská konferencia, kde najvyšší predstavitelia spojeneckých veľmocí podpísali dohodu obsahujúcu ustanovenie o denacifikácii a demilitarizácii Nemecka a o rozdelení jeho územia do štyroch okupačných zón. Na prelome júna a júla vznikli v sovietskej okupačnej zóne Komunistická strana, Sociálne demokratická strana, Kresťansko-demokratická unia a Liberálne demokratická strana.

Vznik v roku 1949[upraviť | upraviť zdroj]

V júli na základe rozkazu SMAD boli vytvorené nemecké ústredné správy. Slúžili ako pomocné orgány SMAD v jednotlivých rezortoch správy a hospodárstva. Súčasne boli považované za zárodok budúcej nemeckej ústrednej vlády. Najväčší vplyv v nich získali komunisti. V septembri bola v sovietskej okupačnej zóne uskutočnené pozemková reforma, ktorá znamenala prevod 2,5 milióna hektarov půdy z vlastníctva 7 tisíc velkostatkárov do pôdneho fondu. Z neho sa potom prideľovalo bezzemkom a malým roľníkom.

V apríli 1946 došlo k zlúčeniu Komunistickej strany (KPD) a Sociálnodemokratickej strany (SPD) v sovietskej okupačnej zóne. Ich spojením vznikla Jednotná socialistická strana Nemecka (SED). V sovietskej okupačnej zóne sa v septembri konali všeobecné voľby, najviac hlasov získala všade SED. V októbri 1946 sa uskutočnili voľby do krajských a zemských snemov. Aj keď si SED udržala svoje postavenie najsilnejšej strany, oproti všeobecným voľbám hlasy skôr strácala, zatiaľ čo kresťanskí a liberálni demokrati naopak zaznamenali prírastok hlasov. V tej istej době sa konali voľby tiež aj vo Veľkom Berlíne. Jednotná socialistická strana (SED) dosiahla výrazné víťazstvo. Novo zvolené zemské snemy zriadili zemské vlády. Medzi ich ministrov mala úplne najsilnejšie zastúpenie SED.

V Mníchove sa konala konferencia ministerských predsedov jednotlivých krajín z celého Nemecka. Po určitom váhaní sa jej zúčastnili aj premiéri krajín sovietskej okupačnej zóny. Rokovania však neviedli k žiadnym konkrétnejším výsledkom. V septembri 1947 sa v Berlíne konal II. Zjazd SED, ktorý ako hlavnú úlohu strany označil boj za jednotu Nemecka.

V marci 1948 sovietsky zástupca opustil Spojeneckú kontrolnú radu, čím sa studená vojna definitívne preniesla aj na nemecké územie. V júni bola v západných okupačných zónách uskutočnená menová reforma. Na to ZSSR reagoval menovou reformou aj vo svojej zóne a v noci z 23. na 24. júna uskutočnil blokádu Západného Berlína. Za dva dni tak začal fungovať letecký most zásobujúci izolovanú časť města. V septembri bolo sídlo berlínskej mestskej rady po komunistických demonštráciách prenesené do Západného Berlína. O dva mesiace neskôr zhromaždenie berlínskej SED prehlásilo berlínsky magistrát za zosadený a dosadilo nový magistrát, uznaný zo strany SMAD. V decembri slobodne zvolený magistrát bol nútený presídliť sa do Západného Berlína. Nové voľby se tak mohli konať iba tam, SMED ich vo svojom sektore zakázal.

V marci 1949 bola schválená ústava sovietskej okupačnej zóny, neskôr Nemeckej demokratickej republiky. V septembri bola vyhlásená Nemecká spolková republika, načo 7. októbra 1949, ako reakcia na tento čin, bola vyhlásená so zvolením sovietskeho vedenia Nemecká demokratická republika. Jej prvým prezidentom sa stal Wilhelm Pieck, predsedom vlády Otto Grotewohl. Súčasne bol založený Národný front demokratického Nemecka združujúci všetky strany a masové organizácie.

V októbri 1950 sa v NDR konali voľby. Boli neslobodné,[12] obdobne ako v iných socialistických štátoch sa volila jednotná kandidátka, pre ktorú podľa oficiálnych výsledkov hlasovalo 12 088 745 oprávnených voličov[13] (99,6 %), hlasov proti a neplatných hlasov bolo 51 187[13], čo predstavovalo 0,4 %. Z volieb vzišla nová vláda a výrazne obmenené boli aj zemské vlády. Voliči mohli hlasovať buď pre jednotnú kandidátku, alebo hlasovací lístok, ktorý ale bez akéhokoľvek utajenie, preškrtnúť, čo bolo dôsledkom vystavenia perzekúcie ze strany režimu v podobe straty zamestnania, vyhodenie zo školy a sledovanie štátnou bezpečnosťou (Stasi).[14]

Po smrti J. V. Stalina v roku 1953 a nástupe novej garnitúry vo vedení ZSSR bolo očekávané celkové uvoľnenie. Túžby ľudu sa však nenaplňovali a pod počiatočnou zámienkou protestu berlínskych robotníkov na zvyšovanie výroby sa 16. júna 1953 zdvihla vlna celoštátnych demonštrácií.[15] Boli to tak silné protesty, že okupačná správa musela na demonštrantov poslať okupačné sily dislokované na území NDR.[16]

Rok 1956 bol pre NDR zlomový, pretože v tomto roku bola oficiálne založená Národná ľudová armáda NDR (NVA) ako reakcia na založenie a vstup Bundeswehru do NATO. Na začiatku 60. rokov bola NDR postavená pred problém s emigráciou cez hlavné mesto Berlín, ktoré bolo rozdelené na dve časti - východný a západný. Vedenie štátu sa na nátlak z ostatných socialistických štátov rozhodlo uzavrieť hranice Berlína nepreniknuteľným múrom. Američania s postavením Berlínskeho múru počítali, ale nepredpokladali tak rýchlu akciu vedenia NDR. Skoro ráno 13. augusta 1961 obsadila Volkspolizei a NVA hranice medzi Západným a východným Berlínom. Dôvodom k takémuto opatreniu bolo zahájenie stavby Berlínskeho múru, ktorý mal zastaviť migráciu obyvateľov NDR na západ.

Hospodárske ťažkosti socialistického tábora z rokov 1960 až 1963 viedli k zavedeniu revolučnej Novej ekonomickej politiky, ktorá priniesla výrazné pozdvihnutie životnej úrovne. S demokratizáciou systému v ČSSR v roku 1968 nastala u väčšiny komunistických strán obava, aby sa tieto snahy nerozšírili aj do ich republík. Preto v júli 1968 poslalo vedenie SED a ďalších štyroch komunistických strán varovný tzv. Varšavský dopis československému vedeniu. Aj cez varovanie zmeny pokračovali, a preto bolo rozhodnuté o vojenskej intervencii. Vpádu do ČSSR sa zúčastnilo päť krajín Varšavskej zmluvy, taktiež aj NDR. Po dvoch mesiacoch pobytu sa vojská štyroch krajín stiahla naspäť na svoje územie, okrem vojska ZSSR.

V roku 1971 bol odvolaný doterajší generálny tajomník SED Walter Ulbricht pre svoj vysoký vek a obstarožné názory. Na jeho miesto nastúpil Erich Honecker.

Jeho vláda v 80. rokoch sa vyznačovala ako hospodárskou, tak aj politickou stagnáciou. Táto stagnácia uvrhla NDR do hlbokej krízy v druhej polovici 80. rokov, ktorá vyvrcholila v októbri 1989. Krízu v NDR sa vedenie SED neodvážila riešiť, ale odmietalo ešte perestrojku a glasnosť. Toto rokovanie vyústilo k otvoreným masovým demonštráciam v Lipsku a v Berlíne, ktoré boli násilne potlačené. Takéto jednanie pobúrilo občanov NDR, ktorí sa následne zúčastnili celoštátnych demonštrácií.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 80. rokov 20. storočia dochádza vo východnej Európe k vyvrcholeniu hospodárskych problémov, čo malo za následok narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva sprevádzanú jej otvorenými prejavmi. V NDR sa prejavy nespokojnosti prejavovali narastajúcim útekom občanov do západnej Európy. Po nástupe Michaila Gorbačova k moci v roku 1985 došlo k miernemu uvoľneniu napätia v rámci sovietskeho bloku. Predstavitelia moci v NDR na čele s Erichom Honeckerom si uvedomovali, že uvoľnenie spôsobí zvýšenie emigrácie občanov NDR. Katastrofálna hospodárska situácia NDR zvýšila emigráciu do takej miery, že vláda začala vydávať povolenia na opustenie NDR v určitých limitoch. K vyvrcholeniu došlo v roku 1989, keď sa uvoľnil cezhraničný režim na rakúsko-maďarských hraniciach. Východní Nemci situáciu začali využívať a počas rekreácií pri Balatone začali hromadne prekračovať hranice. Hoci bol prechod hraníc aj napriek uvoľneniu pohraničného režimu ilegálny, pohraničiari na oboch stranách hranice nelegálne prechody viacmenej tolerovali. V prípade prichytenia narušiteľa hranice vypočuli a po niekoľkých hodinách prepustili.

Príslušníci východonemeckej polície (Volkspolizei) pri slávnostnom otváraní Brandenburskej brány dňa 22. decembra 1989.
Berlínsky múr

Ďalšiu vlnu východonemeckých emigrantov zažili západonemecké ambasády v Prahe, Varšave a Budapešti, ktoré začali emigranti hromadne obsadzovať. Reakciou vedenia NDR bolo uzavretie hraníc s Poľskom a Česko-Slovenskom. Východonemecké vedenie však nedostalo podporu tohto kroku od reformného kabinetu Michaila Gorbačova, a tak NDR pod tlakom verejnosti povolila svojím občanov navštíviť Západný Berlín na obmedzenú dobu. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa odohral rovnako prekvapujúco ako jej stavba. V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra, prenášanej televíziou, čítal člen politbyra, Günter Schabowski, krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady, podľa ktorého boli cesty i do západného zahraničia povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky hraničné priechody. Na otázku, ktorú položil taliansky novinár Riccardo Ehrman, od kedy toto uznesenie nadobudne platnosť, odpovedal neistý Schabowski, že „podľa môjho názoru ihneď“ (čo, ako sa neskôr ukázalo, nebolo správne, keďže na druhej strane dokumentu, ktorý Schabowski dostal, ale v zmätku to prehliadol, bolo napísané, že uznesenie platí od nasledujúceho dňa).

V najbližších hodinách dochádzalo k hromadnému návalu na berlínskych hraničných priechodoch. Okolo 23. hodiny východonemecká pohraničná stráž začala púšťať ľudí cez hranicu a približne o polnoci už prúdili desaťtisíce obyvateľov Východného Berlína cez všetky priechody do Západného Berlína.

K opätovnému zjednoteniu s NSR došlo 3. októbra 1990, čím vznikla Nemecká spolková republika tak ako ju poznáme dnes. Kancelárom zjednoteného Nemecka sa stal Helmut Kohl z koalície Aliancia pre Nemecko, ktorá zastrešovala stredopravé proeurópske strany.

Politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Palác republiky v roku 1977

Dobová literatúra vtedajšom Československu písala o NDR napríklad ako o "demokratickom štáte, ktorý je reprezentantom nemeckého ľudu, budujúceho demokratický, mierumilovný a socialistický štát".[17][18]

Ve východonemeckej politickej histórii existovali štyri obdobia.[19] Patrili k nim: roky 1949 – 61 - budovanie socializmu; 1961 – 1970 potom, čo Berlínsky múr zamedzila úteky, bolo obdobie stability a konsolidácie; 1971 - 85 nesie názov Honeckerova éra a zažilo užšie väzby so západným Nemeckom; a roky 1985 – 89 - obdobie úpadku a zániku východného Nemecka.

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Logo SED: podanie rúk medzi komunistami a sociálnymi demokratmi - Wilhelm Pieck a Otto Grotewohl, SED vznikla v roku 1946

Vládnucou politickou stranou vo východnom Nemecku bola Sozialistische Einheitspartei Deutschlands (SED, Jednotná socialistická strana Nemecka). Vznikla v roku 1946 Sovietmi riadenou fúziou Komunistickej strany Nemecka (KPD) a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) v sovietskej okupačnej zóne. SED sa však rýchlo transformovala na plnohodnotnú komunistickú stranu, pretože viac nezávislo zmýšľajúci sociálni demokrati boli vytlačení.[20]

Postupimská dohoda zaviazala Sovietov k podpore demokratickej formy vlády v Nemecku, aj keď chápanie demokracie Sovietmi bolo od Západu radikálne a úplne odlišné. Rovnako ako v iných krajinách sovietskeho bloku boli povolené nekomunistické politické strany. Aj keď každá politická strana v NDR bola nútená pripojiť sa k Národnému frontu demokratického Nemecka, širokej koalícii strán a masových politických organizácií, vrátane:

  • Christlich-Demokratische Union Deutschlands (Kresťanskodemokratická únia, CDU), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou CDU.
  • Demokratische Bauernpartei Deutschlands (Demokratická agrárna strana Nemecka, DBD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou CDU.
  • Liberal-Demokratische Partei Deutschlands (Liberálne-demokratická strana Nemecka, LDPD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou FDP.
  • Nationaldemokratische Partei Deutschlands (Národne-demokratická strana Nemecka, NDPD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou FDP.[20]

Členské strany boli v podstate úplne podriadené SED a museli prijať jej „vedúcu rolu“ ako podmienku existencie. Strany však mali zastúpenie vo Volkskammeri a dostali niektoré posty vo vláde.

Ve Volkskammeri boli taktiež zástupcovia masových organizácií, ako bola Slobodná nemecká mládež (Freie Deutsche Jugend alebo FDJ) alebo Slobodná nemecká odborová federácia. Existovala aj demokratická ženská federácia Nemecka, so sídlami vo Volkskammeri.

Administratívne delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Správne členenie po roku 1952

Od 7. októbra 1949 do 22. júla 1952 formálne federácia zložená zo 6 krajín (Länder): Berlín, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko, Sasko a Sasko-Anhaltsko. Ich povojnové územné vymedzenie zodpovedalo približne predvojnovému nemeckému vymedzeniu stredonemeckých Länder (štátov) a severonemeckých Provinzen (pruské provincie). Západné okrajové časti dvoch provincií, Pomoranska a Dolného Sliezska, ktorých zbytok bol daný Poľsku, boli v rámci NDR pripojené k Meklenbursku a Sasku. Povojnová nemecko-poľská hranica na línii Odra–Nisa bola vládami NDR a Poľskej ľudovej republiky formálne uznaná v roku 1950, zatiaľčo Spolková republika Nemecko ju ratifikovala až v roku 1970 (do tej doby označovala poľský zábor ako „územie pod poľskou správou“).

Postupne dochádzalo k čím ďalej silnejšej centralizácii[21] a zákonom Gesetz über die weitere Demokratisierung des Aufbaus und der Arbeitsweise der staatlichen Organe in den Ländern der Deutschen Demokratischen Republik („Zákon o ďalšej demokratizácii štruktúry a fungovanie štátnych orgánov v krajinách Nemeckej demokratickej republiky“) [22] z 23. júla 1952 (ktorý vstúpil okamžite do platnosti) tak sú potom na území NDR definitívne odstránené posledné zbytky federalizmu a NDR sa stáva centralistickým štátom. 25. júla 1952 sa vo všetkých doterajších krajinách NDR konali posledné schôdze tuzemských snemov. Tie mali teraz za úlohu odhlasovať zákony stanovujúce nové rozdelenie na kraje a okresy, ktoré už nerešpektovali súčasné hranice krajín, až na historické výnimky (ešte z dôb Viedenského kongresu; a v prípade vtedajších meklenbursko-brandenburských hraníc staré mnoho storočí).

Tým krajiny na území NDR zanikli a štát bol na novo rozčlenený na 14 krajov (Bezirke), ktoré sa ďalej členili na okresy (Landkreise), prípadne mestské okresy (Stadtkreise).

Východný Berlín sa v roku 1961 stal de facto 15. krajom, ale zvláštny právny status si zachoval až do roku 1968, keď obyvatelia schválili návrh novej ústavy. Pretože Berlín ako celok bol formálne pod správou spojeneckej kontrolnej rady a západné spojenecké vlády mali diplomatické námietky, NDR fakticky spravovala Východný Berlín ako súčasť svojho územia a svoje hlavné mesto. To bolo oficiálne uznávané krajinami Východného bloku, zatiaľ čo západné štáty označovali Východný Berlín iba ako „sídlo vlády“ NDR.

Správne členenie NDR
kraj (Bezirk) rozloha

(km²)

počet obyvateľov

(1989)

hustota zaľudnenia

(obyv. na km²)

počet okresov hlavné mesto ďalšie štatutárne* mesta
Cottbus 8 262 884 700 107 15 Cottbus
Dresden 6 738 1 757 400 261 17 Drážďany Görlitz
Erfurt 7 349 1 240 400 169 15 Erfurt Weimar
Frankfurt (Oder) 7 186 713 800 99 12 Frankfurt nad Odrou Eisenhüttenstadt, Schwedt
Gera 4 004 742 000 185 13 Gera
Halle 8 771 1 776 500 203 23 Halle Desava, Halle-Neustadt
Karl-Marx-Stadt 6 009 1 859 500 309 24 Saská Kamenica (Karl-Marx-Stadt) Zwickau, Plavno
Leipzig 4 966 1 360 900 274 13 Lipsko
Magdeburg 11 526 1 249 500 108 18 Magdeburg
Neubrandenburg 10 948 620 500 57 15 Neubrandenburg
Potsdam 12 568 1 123 800 89 17 Postupim Brandenburg an der Havel
Rostock 7 075 916 500 130 14 Rostock Greifswald, Stralsund, Wismar
Schwerin 8 672 595 200 69 11 Schwerin
Suhl 3 856 549 400 142 9 Suhl
**Berlin 403 1 279 200 3 174 11 Východný Berlín

*) mesta s postavením okresu (Stadtkreise)

**) zvláštny celok s postavením kraja, členený na „mestské kraje“ (Stadtbezirke)

Po zjednotení Nemecka v roku 1990 došlo na území terajšej NDR k prispôsobení zemského zriadenia SRN a obnove 6 východonemeckých krajín, aj keď nie presne v ich predchádzajúcich hraniciach. Neboli vytvorené ani kompozične z doterajších krajov, aj keď pre približnú predstavu môžeme povedať, že Brandenbursko vzniklo zhruba z krajov Frankfurt (Oder), Cottbus a Postupim, Durínsko z krajov Erfurt, Gera a Suhl, Meklenbursko-Predpomoransko z krajov Neubrandenburg, Rostock a Schwerin, Sasko z krajov Drážďany, Karl-Marx-Stadt (Chemnitz) a Lipsko, a Sasko-Anhaltsko z krajov Halle a Magdeburg. Berlín ako spolková krajina tak vznikol zlúčením Západného a Východného Berlína.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Úbytok obyvateľov na časovej osi

Počas existencie NDR počet obyvateľov poklesol z 19 miliónov v roku 1948 na 16 miliónov v roku 1990; to bolo spôsobené predovšetkým masovou emigráciou obyvateľov do Západného Nemecka – celkom jedna štvrtina obyvateľov utiekla cez západný Berlín predtým, než bol v roku 1961 postavený Berlínsky múr. Neskôr NDR trpela nízkou pôrodnosťou. To ostro kontrastovalo napr. s Poľskom, ktorého populácia sa zvýšila z 24 miliónov (len o štvrtinu viac než NDR) v roku 1948 na 38 miliónov v roku 1990 (viac než dvojnásobok populácie NDR).

Rok Populácia[23] Narodenia Úmrtia Prirodzená zmena Hrubá miera pôrodnosti (na 1000 obyv.) Hrubá miera úmrtnosti (na 1000 obyv.) Prirodzená zmena (na 1000 obyv.) Plodnosť
1946 188 679 413 240 -224 561 10,2 22,4 -12,2 1,30
1947 247 275 358 035 -110 760 13,1 19,0 -5,9 1,75
1948 243 311 289 747 -46 436 12,7 15,2 -2,5 1,76
1949 274 022 253 658 20 364 14,5 13,4 1,1 2,03
1950 18 388 000 303 866 219 582 84 284 16,5 11,9 4,6 2,35
1951 18 350 000 310 772 208 800 101 972 16,9 11,4 5,5 2,46
1952 18 300 000 306 004 221 676 84 328 16,6 12,1 4,5 2,42
1953 18 112 000 298 933 212 627 86 306 16,4 11,7 4,7 2,40
1954 18 002 000 293 715 219 832 73 883 16,3 12,2 4,1 2,38
1955 17 832 000 293 280 214 066 79 215 16,3 11,9 4,4 2,38
1956 17 604 000 281 282 212 698 68 584 15,8 12,0 3,9 2,30
1957 17 411 000 273 327 225 179 48 148 15,6 12,9 2,7 2,24
1958 17 312 000 271 405 221 113 50 292 15,6 12,7 2,9 2,22
1959 17 286 000 291 980 229 898 62 082 16,9 13,3 3,6 2,37
1960 17 188 000 292 985 233 759 59 226 16,9 13,5 3,4 2,35
1961 17 079 000 300 018 222 739 78 079 17,6 13,0 4,6 2,42
1962 17 136 000 297 982 233 995 63 987 17,4 13,7 3,7 2,42
1963 17 181 000 301 472 222 001 79 471 17,6 12,9 4,6 2,47
1964 17 004 000 291 867 226 191 65 676 17,1 13,3 3,8 2,48
1965 17 040 000 281 058 230 254 50 804 16,5 13,5 3,0 2,48
1966 17 071 000 267 958 225 663 42 295 15,7 13,2 2,5 2,43
1967 17 090 000 252 817 227 068 25 749 14,8 13,3 1,5 2,34
1968 17 087 000 245 143 242 473 2 670 14,3 14,2 0,1 2,30
1969 17 075 000 238 910 243 732 -4 822 14,0 14,3 -0,3 2,24
1970 17 068 000 236 929 240 821 -3 892 13,9 14,1 -0,2 2,19
1971 17 054 000 234 870 234 953 -83 13,8 13,8 -0,0 2,13
1972 17 011 000 200 443 234 425 -33 982 11,7 13,7 -2,0 1,79
1973 16 951 000 180 336 231 960 -51 624 10,6 13,7 -3,1 1,58
1974 16 891 000 179 127 229 062 -49 935 10,6 13,5 -2,9 1,54
1975 16 820 000 181 798 240 389 -58 591 10,8 14,3 -3,5 1,54
1976 16 767 000 195 483 233 733 -38 250 11,6 13,9 -2,3 1,64
1977 16 758 000 223 152 226 233 -3 081 13,3 13,5 -0,2 1,85
1978 16 751 000 232 151 232 332 -181 13,9 13,9 -0,0 1,90
1979 16 740 000 235 233 232 742 2 491 14,0 13,9 0,1 1,90
1980 16 740 000 245 132 238 254 6 878 14,6 14,2 0,4 1,94
1981 16 706 000 237 543 232 244 5 299 14,2 13,9 0,3 1,85
1982 16 702 000 240 102 227 975 12 127 14,4 13,7 0,7 1,86
1983 16 701 000 233 756 222 695 11 061 14,0 13,3 0,7 1,79
1984 16 660 000 228 135 221 181 6 954 13,6 13,2 0,4 1,74
1985 16 640 000 227 648 225 353 2 295 13,7 13,5 0,2 1,73
1986 16 640 000 222 269 223 536 -1 267 13,4 13,5 -0,1 1,70
1987 16 661 000 225 959 213 872 12 087 13,6 12,8 0,6 1,74
1988 16 675 000 215 734 213 111 2 623 12,9 12,8 0,1 1,67
1989 16 434 000 198 992 205 711 -6 789 12,0 12,4 -0,4 1,56
1990 16 028 000 178 476 208 110 -29 634 11,1 12,9 -1,8 1,51

Najväčšie mesta[upraviť | upraviť zdroj]

(mesta nad 100 tisíc obyvateľov, podľa stavu v roku 1988)

Ozbrojené zložky[upraviť | upraviť zdroj]

Sprievod vojsk k 30. výročiu založenia NDR s protilietadlovými raketami typu S-75 („SA-2 Guideline“), 1979

Východonemecká vláda mala kontrolu nad veľkým počtom vojenských a polovojenských organizácií prostredníctvom rôznych ministerstiev. Hlavným z nich bolo ministerstvo národnej obrany. Kvôli blízkosti východného Nemecka na Západ počas studenej vojny (1945 – 1992) boli jeho vojenské sily jedny z najvyspelejších z Varšavskej zmluvy. Definovanie toho, čo boli vojenské sily a čo nie, je sporné.

Nationale Volksarmee[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nationale Volksarmee

Najväčšou vojenskou organizáciou vo východnom Nemecku bola Nationale Volksarmee (NVA). Vznikla v roku 1956, keď sa východné Nemecko pripojilo k Varšavskej zmluve z Kasernierte Volkspolizei a vojenských jednotiek pravidelnej polície (Volkspolizei). Od svojho vzniku ju riadilo Ministerstvo národnej obrany. Bola to dobrovoľnícka sila, pokiaľ nebola v roku 1962 zavedená osemnásťmesačná branná povinnosť. Dôstojníci NATO ju považovali za najlepšiu armádu Varšavskej zmluvy.[26] NVA sa skladala z nasledujúcich zložiek:

Pohraničné jednotky[upraviť | upraviť zdroj]

Pohraničné jednotky východného sektoru boli pôvodne organizované ako policajná sila Deutsche Grenzpolizei, podobne ako Bundesgrenzschutz v západnom Nemecku a spadali pod ministerstvo vnútra. Po remilitarizácii východného Nemecka v roku 1956 bola Deutsche Grenzpolizei v roku 1961 zreorganizovaná na vojenskú silu, ktorá bola vytvorená podľa vzoru sovietskych pohraničných jednotiek, a prevedená pod ministerstvo národnej obrany ako súčasť Národnej ľudovej armády. V roku 1973 boli od NVA oddelené, ale zostali pod rovnakým ministerstvom. Na vrchole tu slúžilo približne 47 000 mužov.

Volkspolizei[upraviť | upraviť zdroj]

Členovia východonemeckej polície (Volkspolizei) pri slávnostnom otvorení Brandenburskej brány 22. decembra 1989

Po oddelení NVA od Volkspolizei v roku 1956 si ministerstvo vnútra ponechalo svoju vlastnú rezervu verejného poriadku, známu ako Volkspolizei-Bereitschaften (VPB). Tieto jednotky boli, rovnako ako Kasernierte Volkspolizei, vybavené ako motorizovaná pechota a ich počet bol medzi 12 000 a 15 000 mužmi.

Stasi[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ministerium für Staatssicherheit

Ministerstvo štátnej bezpečnosti (Stasi) zahŕňalo gardový pluk Felixa Dzeržinského, ktorý sa zaoberal hlavne bezpečnosťou zariadení a bezpečnostnými udalosťami v civilných šatoch. Boli jedinou časťou obávanej Stasi, ktorá bola vidieť na verejnosti, a tak boli medzi ľuďmi veľmi nepopulárny. Stasi mala okolo 90 000 mužov, gardový pluk okolo 11 000 – 12 000 mužov.

Sovietska vojenská okupácia[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina sovietskych ozbrojených síl v Nemecku (GSSD), ktorá vznikla zo sovietskych okupačných síl, mala v NDR priemerne 500 000 dôstojníkov, vojakov a rodinných príslušníkov, čo si vyžiadalo asi 10 percent územia NDR.[27] Jednotky GSSD boli nadriadené jednotkám NVA a iným vojenským organizáciám. Ich ústrednou úlohou bolo zabezpečiť NDR proti Západu. GSSD mala útočnú výzbroj, vrátane jadrových zbraní. Podľa štúdie bolo v prípade vojny plánované rozsiahle a preventívne použitie taktických jadrových zbraní v Nemecku od šesťdesiatych rokov.[28] Dokonca aj potom, čo sa Michail Gorbačov odklonil od agresívnych vojnových plánov východného bloku v roku 1986, bolo v NDR uskutočnené masívne použitie jadrových zbraní veľkého kalibru počas cvičení NVA „Stabstraining 1989“.[28]

Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Severovietnamský vodca Ho Či Min s východonemeckými pioniermi, 1957
José Eduardo dos Santos počas návštevy východného Berlína

Východonemecký štát propagoval „antiimperialistickú“ líniu, ktorá sa prejavila vo všetkých jeho médiách a na všetkých školách.[29] Táto línia nasledovala Leninovu teóriu imperializmu ako najvyššiu a poslednú fázu kapitalizmu a Dimitrovovu teóriu fašizmu ako diktatúry najreakčnejších prvkov finančného kapitalizmu. Ľudové reakcie na tieto opatrenia boli zmiešané a západné média prenikli do krajiny prostredníctvom cezhraničného televízneho a rozhlasového vysielania zo západného Nemecka a z amerického rádia Slobodná Európa. Disidenti, hlavne profesionáli, mnohokrát utiekli do západného Nemecka, čo bolo pred výstavbou berlínskeho múru v roku 1961 pomerne ľahké.[30][31]

Podpora socialistických krajín tretieho sveta[upraviť | upraviť zdroj]

Po získaní širšieho medzinárodného diplomatického uznania v rokoch 1972–73 začala NDR aktívnu spoluprácu so socialistickými vládami tretieho sveta a národnými hnutiami za oslobodenie. Zatiaľ čo ZSSR mal kontrolu nad celkovou stratégiou a kubánske ozbrojené sily boli zapojené do skutočného boja (väčšinou v Angolskej ľudovej republike a socialistickej Etiópii), NDR poskytovala odborníkov na údržbu vojenského zariadenia a školenie personálu a dohliadala na vytváranie tajných služieb založených na vlastnom modele Stasi.

Už v 60. rokoch boli nadviazané kontakty s angolskou MPLA, FRELIMO z Mozambiku a PAIGC v Guinei-Bissau a na Kapverdách. V sedemdesiatych rokoch bola nadviazaná oficiálna spolupráca s ďalšími samozvanými socialistickými vládami a ľudovými republikami: Ľudovou republikou Kongo, Jemenskou ľudovou demokratickou republikou, Somálskou demokratickou republikou, Líbyou a Beninskou ľudovou republikou.

Prvá vojenská dohoda bola podpísaná v roku 1973 s Konžskou ľudovou republikou. V roku 1979 boli podpísané zmluvy o priateľstve s Angolou, Mozambikom a Etiópiou.

Odhadovalo sa, že do Afriky bolo z NDR poslaných celkom 2000 – 4000 vojenských a bezpečnostných odborníkov. Okrem toho zástupcovia afrických a arabských krajín a oslobodeneckých hnutí absolvovali v NDR vojenské školenia.[32]

Konflikt na Blízkom východe[upraviť | upraviť zdroj]

Východné Nemecko presadzovalo antisionistickú politiku; historik Jeffrey Herf tvrdí, že východné Nemecko viedlo nevyhlásenú vojnu s Izraelom. [33] Podľa Herfa „bol Blízky východ jedným z kľúčových bojísk globálnej studenej vojny medzi Sovietskym zväzom a Západom; bol to tiež región, v ktorom Východné Nemecko hralo hlavnú rolu v antagonizme sovietskeho bloku voči Izraelu.“[34] Zatiaľ čo východné Nemecko sa považovalo za „antifašistický štát“, Izrael považovalo za „fašistický štát“[35] a silno podporovalo Organizáciu pre oslobodenie Palestíny v ozbrojenom boji proti Izraelu. V roku 1974 vláda NDR uznala OOP ako „výhradného legitímneho zástupcu palestínskeho ľudu“.[36] OOP deklarovala Palestínsky štát 15. novembra 1988 počas prvej intifády a NDR štát uznalo pred znovuzjednotením.[37] Potom, čo sa východné Nemecko stalo členom OSN, „využilo OSN k tomu, aby viedlo politickú vojnu proti Izraelu a bolo nadšeným, významným a energickým členom“ antiizraelskej väčšiny Valného zhromaždenia.[33]

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa východonemeckej ekonomiky
Trabant – jeden zo symbolov NDR a taktiež najúspešnejší automobil v jej histórii.

Východonemecká ekonomika začínala kvôli devastácii spôsobenej druhou svetovou vojnou zle; strata mnohých mladých vojakov, narušenie obchodu a dopravy, spojenecké bombardovacie kampane, ktoré zdecimovali mesta, a reparácie voči ZSSR. Červená armáda demontovala a dopravila do ZSSR infraštruktúru a priemyselné závody sovietskej okupačnej zóny. Začiatkom päťdesiatych rokov boli reparácie vyplácané za poľnohospodárske a priemyselné výrobky; Dolné Sliezsko so svojimi uholnými baňami a Štetín, dôležitý prírodný prístav, boli odovzdané Poľsku rozhodnutím Stalina a v súlade s Postupimskou dohodou.

Socialisticky centrálne plánovaná ekonomika Nemeckej demokratickej republiky bola podobná ekonomike ZSSR. V roku 1950 sa NDR pripojila k obchodnému bloku RVHP. V roku 1985 zarobili kolektívne (štátne) podniky 96,7 % čistého národného príjmu. Za účelom zaistenia stabilných cien tovaru a služieb, štát zaplatil 80 % základných dodávateľských nákladov. Odhadovaný príjem z roku 1984 na hlavu bol 9 800 $ (22 600 USD v dolároch z roku 2015). V roku 1976 bol priemerný ročný rast HDP približne päť percent. Toto spravilo z východonemeckej ekonomiky najbohatší štát z celého východného bloku až do znovuzjednotenia v roku 1990.[38]

Významné východonemecké exportné položky boli fotoaparáty značky Praktica; automobily značiek Trabant, Wartburg a IFA; lovecké pušky, sextanty, písacie stroje a náramkové hodiny.

Až do 60. rokov minulého storočia trpeli východní Nemci nedostatkom základných potravín, ako je cukor a káva. Východný Nemci s priateľmi alebo príbuznými na Západe (alebo s akýmkoľvek prístupom k tvrdej mene) a nutným účtom v cudzej mene v Staatsbank (štátna banka NDR) si mohli prostredníctvom Intershopu dovoliť západné produkty a produkty východonemeckej kvality na export. Spotrebný tovar bol k dispozícii taktiež poštou od dánskej spoločnosti Jauerfood alebo Genex.

Vláda používala peniaze a ceny ako politický nástroj a poskytovala vysoko subvencované ceny pre širokú škálu základného tovaru a služieb, čo bolo známe ako „druhý platový balíček“.[39] Na úrovni výroby umelej ceny tvorili polosmenný systém a hromadenie zdrojov. Spotrebiteľov to viedlo časom k nahradeniu peňazí NDR, smenou a tvrdými menami. Socialistická ekonomika bola stále viac závislá na finančných infúziách z pôžičiek v tvrdej mene od západného Nemecka. Východný Nemci sa medzitým pozerali na svoju mäkkú menu ako na bezcennú vzhľadom k nemeckej marke (DM).[40] Ekonomické otázky pretrvávali na východe Nemecka aj po znovuzjednotení. James Hawes vo svojej knihe „Najkratšia história Nemecka“ cituje z federálneho úradu politického vzdelávania (23. júna 2009):

„ "Len v roku 1991 muselo byť do východného Nemecka prevedených 153 miliárd mariek, aby sa zaistili príjmy, podporili podniky a zlepšila infraštruktúra...do roku 1999 bola celková čiastka 1,634 bilióna mariek netto...Čiastky boli tak veľké, že sa verejný dlh v Nemecku viac než zdvojnásobil."[41] “

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Katolícke Lužické Srbky v Budyšíne (1950)
Náboženstvo v NDR, 1950
Viera Percent
Protestantsto
  
 85 %
Katolicizmus
  
 10 %
Nepridružení
  
 5 %
Náboženstvo v NDR, 1989
Viera Percent
Protestantstvo
  
 25 %
Katolicizmus
  
 5 %
Nepridružení
  
 70 %

Náboženstvo sa stalo v NDR sporným miestom, keď vládni komunisti podporovali štátny ateizmus, aj keď niekorí ľudia zostali verní kresťanským komunitám.[42] V roku 1957 štátne úrady zriadili Štátny sekretariát pre církevné záležitosti (Staatssekretär für Kirchenfragen), ktorý sa staral o kontakt vlády s cirkvami a náboženskými skupinami; SED zostala oficiálne ateistickou.[43]

V roku 1950 sa 85% obyvateľov NDR hlásilo k protestantstu, zatiaľ čo 10 % ako katolíci. V roku 1961, známy filozof a teológ Paul Tillich vyhlásil, že protestantská populácia vo východnom Nemecku mala najobdivuhodnejšiu protestantskú cirkev, pretože komunisti tu nad nimi nemohli získať duchovné víťazstvo.[44] Do roku 1989 sa členstvo v kresťanských cirkvách výrazne znížilo. Protestanti tvorili 25 % populácie, katolíci 5 %. Podiel ľudí, ktorí sa považovali za neveriacich, vzrástol z 5 % v roku 1950 na 70 % v roku 1989.

Štátny ateizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa po prvý krát komunistická strana dostala k moci, presadzovala zlúčiteľnosť kresťanstva a marxizmu a usilovala sa o kresťanskú účasť na budovaní socializmu. Spočiatku mala propagácia vedeckého ateizmu málo oficiálnej pozornosti. V polovici päťdesiatych rokov, keď studená vojna začínala naberať na obrátkach, sa ateizmus stal témou veľkého záujmu štátu v domácom aj zahraničnom kontexte. Boli založené univerzitné katedry a katedry venovanej vedeckému ateizmu a vzniklo k tejto problematike mnoho literatúry (vedeckej aj populárnej). Táto činnosť ustúpila na konci 60. rokov s tým, že začala byť kontraproduktívna. Oficiálna a vedecká pozornosť k ateizmu bola obnovená začiatkom roku 1973, tentokrát však s väčším dôrazom na štipendiá a na výcvik kádrov než na propagandu. Pozornosť venovaná ateizmu vo východnom Nemecku nemala nikdy v úmysle ohroziť spoluprácu, ktorá bola požadovaná od veriacich východných Nemcov.[45]

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Semperoper, 1960

Východonemecká kultúra bola silno ovplyvnená komunistickým myslením a bola poznamenaná pokusom o vymedzenie seba samej v opozícii voči Západu, hlavne proti Západnému Nemecku a Spojeným štátomm. Kritici východonemeckého štátu tvrdili, že záväzok štátu voči komunizmu bol prázdnym a cynickým nástrojom, machiavellistickej povahy, ale toto tvrdenie bolo spochybnené štúdiami, ktoré zistili, že východonemecké vedenie bolo skutočne oddané pokroku vedeckých poznatkov, hospodárskeho rozvoja a sociálneho pokroku. Pence a Betts však tvrdia, že väčšina východných Nemcov v priebehu času stále viac považovali ideály štátu za prázdne, aj keď existovalo taktiež značné množstvo z nich, ktorí považovali svoju kultúru za zdravšiu a autentickejšiu než mentalita západného Nemecka.[46]

Kultúra a politika NDR bola obmedzená tvrdou cenzúrou.[47]

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Wolf Biermann 1. decembra 1989 v Lipsku

Jedny z populárnych východonemeckých skupín boli Puhdys a Karat. Ako väčšina tradičných skupín sa objevovali v populárnych časopisoch pre mládež ako Neues Leben a Magazin. Medzi ďalšie populárne rockové skupiny patrili Wir, City, Silly a Pankow. Väčšina z týchto umelcov nahrávala pod štátnym vydavateľstvom AMIGA.


Film[upraviť | upraviť zdroj]

Produkciu filmov vo Východnom Nemecku viedla DEFA,[48] Deutsche Film AG, ktorá bola rozdelená do rôznych miestnych skupín, napríklad Gruppe Berlin, Gruppe Babelsberg alebo Gruppe Johannisthal, kde miestne tímy točili a produkovali filmy.


Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Východonemecká futbalová reprezentácia hrá posledné tretnutie, proti Belgicku - september 1990 v kvalifikácii na Majtrovstvá Európy (v 5. skupine bolo ešte Luxembursko a Západné Nemecko). Kvalifikačný zápas NDR proti Belgicku bol vzhľadom k blížiacemu sa zjednoteniu s NSR nakoniec odohraný iba symbolicky, ako priateľský.

Východné Nemecko bolo veľmi úspešné v športoch ako cyklistika, vzpieranie, plávanie, gymnastika, atletika, box, korčuľovanie a v zimných športoch. Úspech sa pripočítava ministrovi športu Dr. Manfredovi Höppnerovi, ktorý nastúpil koncom 60. rokov.[49]

Ďalším podporným dôvodom bol doping, hlavne anabolické steroidy, ktoré boli po mnoho rokov najviac detekovanými dopingovými látkami v laboratóriách akreditovaných Medzinárodným olympijským výborom.[50][51] Vývoj a implementácia štátom podporovaného športového dopingového programu pomohli východnému Nemecku a jeho malej populácii stať sa v 70. a 80. rokoch 20. storočia svetovým lídrom v športe a získať veľké množstvo olympijských zlatých medailí, medailí z majstrovstiev sveta a stanoviť mnoho rekordov.[52][53] Ďalším faktorom úspechu bol systém podpory mládeže v NDR. Učitelia telocviku v škole boli vyzvaní, aby hľadali pri deťoch vo veku 6 až 10 rokov určité talenty. Pre starších žiakov bolo možné navštevovať gymnázia so zameraním na šport (napr. plachtenie, futbal alebo plávanie). Táto politika bola použitá aj pri talentovaných žiakoch s ohľadom na hudbu alebo matematiku.

NDR je v diskusii o dopingových škandáloch označovaná ako „Nemecká dopingová republika“.

Televízia a rádio[upraviť | upraviť zdroj]

Červená predstavuje tie časti NDR, kde nemohli byť prijímané rozhlasové alebo televízne signály zo západného Nemecka aj Západného Berlína.

Televízia a rádio boli vo východnom Nemecku štátom riadené podniky; oficiálnou rozhlasovou organizáciou bola od roku 1952 do znovuzjednotenia Rundfunk der DDR. Organizácia sídlila na Funkhaus Nalepastraße vo východnom Berlíne. Deutscher Fernsehfunk (DFF), od roku 1972 do roku 1990 známa ako Fernsehen der DDR alebo DDR-FS, bola od roku 1952 štátnym televíznym vysielačom. Príjem západného vysielania bol taktiež rozšířený.[54]

Ostalgia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ostalgia
Stánok v Berlíne s východonemeckými predmetmi aj tymi s komunistickou tématikou.

Mnoho východných Nemcov spočiatku považovalo rozpustenie NDR za pozitívne.[55] Táto reakcia však skoro skysla.[56] Západní Nemci často jednali ako by „vyhrali“ a východní Nemci zjednotenie „prehrali“, čo mnoho východných Nemcov (Ossis) viedlo k odporu k západným Nemcom (Wessis).[57] V roku 2004 Ascher Barnstone napísal: „Východní Nemci neznášajú bohatstvo Západných Nemcov; Západní Nemci vidia vo východných Nemcoch lenivých oportunistov, ktorí chcú niečo za nič. Východní Nemci pripisujú západných Nemcov („Wessis “) ako arogantných a ctižiadostivých a západní Nemci si myslia, že tí východní („Ossis“) sú lenivý a k ničomu.“[58]

Zjednotenie a následná federálna politika priviedla mnohých východných Nemcov k vážnym ekonomickým problémom, ktoré pred zjednotením neexistovali. Nezamestnanosť a bezdomovectvo, ktoré boli počas komunistickej éry minimálne, rástli a rýchlo sa rozšírili; toto, rovnako ako uzavretie mnohých tovární a ďalších pracovísk na východě, podporovalo rastúci pocit, že východní Nemci boli federálnou vládou ignorovaní alebo zanedbaní.

Naviac, mnoho východonemeckých žien považovalo západ za príťažlivejší, región opustili a nikdy sa nevrátili a zanechali za sebou podtriedu zle vzdelaných a nezamestnaných mužov.[59]

Tieto a ďalšie dôsledky zjednotenia viedli mnohých východných Nemcov k tomu, aby na seba začali silnejšie pozerať ako na „východných“ Nemcov než všeobecne na „Nemcov“. Pri mnohých bývalých občanoch NDR to vyvolalo túžbu po niektorých aspektoch bývalého východného Nemecka, ako je plná zamestnanosť a ďalšie vnímané výhody východonemeckého štátu, nazývaná ako „Ostalgia“ (spojenie slov Ost „východ“ a Nostalgia). Tieto aspekty sú znázornené aj vo filme Wolfganga Beckera Good Bye, Lenin!

Východonemeckí politici[upraviť | upraviť zdroj]

Ceduľa upozorňujúca na hranicu medzi NDR a ČSSR.

Zoznam najvyšších predstaviteľov NDR (1949 – 1990)[upraviť | upraviť zdroj]

Č. Meno Funkcia Nástup do úradu Opustenie úradu Strana
1. Wilhelm Pieck štátny prezident 11. októbra 1949 7. september 1960 SED
2. Walter Ulbricht predseda štátnej rady & generálny tajomník komunistickej strany 12. september 1960 1. augusta 1973 SED
3. Willi Stoph predseda štátnej rady 3. októbra 1973 29. októbra 1976 SED
4. Erich Honecker predseda štátnej rady & generálny tajomník komunistickej strany 29. októbra 1976 24. októbra 1989 SED
5. Egon Krenz predseda štátnej rady & generálny tajomník komunistické strany 24. októbra 1989 6. decembra 1989 SED
6. Manfred Gerlach predseda štátnej rady 6. decembra 1989 5. apríla 1990 CDU
7. Sabine Bergmannová-Pohlová prezidentka ľudového zhromaždenia 5. apríla 1990 2. októbra 1990 CDU

Galéria generálnych tajomníkov SED[upraviť | upraviť zdroj]

Reference[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Patrick Major, Jonathan Osmond, The Workers' and Peasants' State: Communism and Society in East Germany Under Ulbricht 1945–71, Manchester University Press, 2002, ISBN 9780719062896
  2. ↑ Karl Dietrich Erdmann, Jürgen Kocka, Wolfgang J. Mommsen, Agnes Blänsdorf. Towards a Global Community of Historians: the International Historical Congresses and the International Committee of Historical Sciences 1898–2000. Berghahn Books, 2005, pp. 314. ("However the collapse of the Soviet empire, associated with the disintegration of the Soviet satellite regimes in East-Central Europe, including the German Democratic Republic, brought about a dramatic change of agenda.")
  3. ↑ Thousands rally in East Germany. Eugene Register-Guard, 29 October 1989, s. 5A. Dostupné online.
  4. ↑ GRIX, Jonathan; COOKE, Paul. East German Distinctiveness in a Unified Germany. [s.l.] : [s.n.], 2003. ISBN 978-1902459172. S. 17.
  5. ↑ Peter E. Quint. The Imperfect Union: Constitutional Structures of German Unification. Princeton University Press, 2012, pp. 125–126.
  6. ↑ Sarasota Herald-Tribune [online]. . Dostupné online.
  7. ↑ Toledo Blade [online]. . Dostupné online.
  8. ↑ The Victoria Advocate [online]. . Dostupné online.
  9. ↑ Victimized East Germans seek redress. St. Petersburg Times, 11 September 1990. Dostupné online.
  10. ↑ More Than 1,100 Berlin Wall Victims. Deutsche Welle, 9 August 2005. Dostupné online [cit. 2009-08-08].
  11. ↑ Geoffrey Pridham, Tatu Vanhanen. Democratization in Eastern Europe Routledge, 1994. ISBN 0-415-11063-7 pp. 135
  12. ↑ http://is.muni.cz/th/143753/fss_b/bakalarska_prace-konecna_verze.txt
  13. ↑ a b Prescott Evening Courier, Prescot, Arizona, Monday, October 16 1950, zdroj AP, zobrazeno na Google newspapers, přístup: 25.12.2013
  14. ↑ SEBESTYEN, Victor. Revolution 1989: The Fall of the Soviet Empire. New York : Pantheon Books. Dostupné online. ISBN 0-375-42532-2. (angličtina)
  15. ↑ Zpráva Peter Bruhn (očitý svědek)
  16. ↑ BBC: Berliner recalls East German uprising
  17. ↑ Zeměpis světadílů. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1970. Kapitola Německá demokratická republika, s. 38.
  18. ↑ Země světa (1): Evropa, SSSR, Asie. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1987.
  19. ↑ David P. Conradt, The German Polity (2008) p. 20
  20. ↑ a b Eric D. Weitz, Creating German Communism, 1890–1990: From Popular Protests to Socialist State. Princeton, NJ: Princeton University Press, 1997
  21. ↑ Archivovaná kopie [online]. [Cit. 2007-12-28]. Dostupné online. Archivované 2007-12-29 z originálu.
  22. ↑ http://www.documentarchiv.de/ddr/1952/aufloesung-laender_ges.html
  23. ↑ Current population [online]. [Cit. 2023-05-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ Leipzig, Germany Population 1950-2019 [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-09-28 z originálu.
  25. ↑ Dresden, Germany Population 1950-2019 [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-09-28 z originálu.
  26. ↑ East German Military: Warsaw Pact's Finest. The New York Times, 8 November 1988. Dostupné online [cit. 2018-07-31].
  27. ↑ Ilko-Sascha Kowalczuk: Die 101 wichtigsten Fragen – DDR. C.H. Beck, München 2009, Frage 33.
  28. ↑ a b Hans Rühle und Michael Rühle: Der Warschaupakt plante den nuklearen Überfall auf Westeuropa, in: Neue Zürcher Zeitung vom 13. September 2008, S. 9. Die Autoren Hans und Michael Rühle (NZZ Online) sind der ehemalige Chef des Planungsstabes im Bonner Verteidigungsministerium und der Leiter des Planungsstabes der politischen Abteilung der NATO in Brüssel.
  29. ↑ Mark Allinson, Politics and Popular Opinion in East Germany 1945–1968 (2000) ch 1
  30. ↑ SCHNOOR, Rainer. The United States and Germany in the Era of the Cold War, 1945-1990: A Handbook. [s.l.] : [s.n.]. The Good and the Bad America: Perceptions of the United States in the GDR, s. 618–26.
  31. ↑ Thomas Adam. Germany and the Americas: Culture, Politics, and History; a Multidisciplinary Encyclopedia. [s.l.] : ABC-CLIO, 2005. Dostupné online. ISBN 9781851096282. S. 1067.
  32. ↑ RUBINSTEIN, Alvin Z.. Moscow's Third World Strategy. [s.l.] : [s.n.], 16 July 1990. Dostupné online. ISBN 0691023328. S. 184.
  33. ↑ a b HERF, Jeffrey. Undeclared Wars with Israel: East Germany and the West German Far Left, 1967–1989. [s.l.] : Cambridge University Press, 2016. ISBN 9781107089860.
  34. ↑ 'At War with Israel': East Germany's Key Role in Soviet Policy in the Middle East. Journal of Cold War Studies, 2014, s. 129–163. DOI: 10.1162/JCWS_a_00450.
  35. ↑ LAQUEUR, Walter. The Road to Jerusalem: The Origins of the Arab-Israeli Conflict, 1967. [s.l.] : Macmillan, 1968. Dostupné online. ISBN 978-0025683600. S. 215.
  36. ↑ Israel's struggle in the UN
  37. ↑ The GDR and the PLO: East Germany's Palestine Policy [online]. . Dostupné online. Archivované 2018-05-05 z originálu.
  38. ↑ Business America. (27 February 1989). German Democratic Republic: long history of sustained economic growth continues; 1989 may be an advantageous year to consider this market – Business Outlook Abroad: Current Reports from the Foreign Service.. Business America, 1989. Dostupné online [cit. 2007-10-02].
  39. ↑ Boroch, Wilfried (1996), "Social policy as an institutional transformation problem", Transition Economies, Volume 31, Number 3, pp. 139-146.
  40. ↑ Jonathan R. Zatlin, The Currency of Socialism: Money and Political Culture in East Germany (2007)
  41. ↑ The shortest history of Germany, James Hawes (2018), federal office of political education [23rd June 2009]
  42. ↑ Mary Fulbrook, "The Limits Of Totalitarianism: God, State and Society in the GDR," Transactions of the Royal Historical Society, Jan 1957, Vol. 7 Issue 1, pp 25–52
  43. ↑ DE SILVA, Brendan. East Germany: Continuity and Change. Amsterdam : Rodopi B.V., 2000. Dostupné online. ISBN 9789042005792. The Protestant Church and the East German State: an organisational perspective, s. 104–105.
  44. ↑ Paul Tillich. Christianity and the Encounter of the World Religions (New York: Columbia University Press, 1963), p. 20.
  45. ↑ Fulbrook, "The Limits Of Totalitarianism: God, State and Society in the GDR"
  46. ↑ Pence and Betts, Socialist modern: East German everyday culture and politics. page 37 for Maaz, 58.
  47. ↑ The Secret of East German Censorship — Who's Watching Who? [online]. [Cit. 2017-12-15]. Dostupné online. Archivované 2017-12-16 z originálu.
  48. ↑ DEFA – Stiftung – Home [online]. Defa-stiftung.de, [cit. 2010-03-28]. Dostupné online. Archivované 2008-04-26 z originálu.
  49. ↑ East German Doping Trial. The Globe and Mail (Berlin), 19 July 2000. Dostupné online [cit. 2019-09-05].
  50. ↑ Hartgens and Kuipers (2004), p. 515
  51. ↑ Anabolic steroids in sport: biochemical, clinical and analytical perspectives. Annals of Clinical Biochemistry, July 2003, s. 321–56. Dostupné online. DOI: 10.1258/000456303766476977. PMID 12880534.
  52. ↑ Sources:
    • Political Pressure Dismantles East German Sports Machine. The New York Times, 12 February 1991. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
    • OLYMPICS; Coaches Concede That Steroids Fueled East Germany's Success in Swimming. The New York Times, 3 December 1991. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
    • East German Dope Still Leaves Tracks [online]. 15 September 2000. Dostupné online. Archivované 2008-06-03 z originálu.
    • UNGERLEIDER, Steven. Faust's Gold : Inside the East German doping machine. 1st. vyd. [s.l.] : Thomas Dunne Books/St. Martin's Press, 2001. Dostupné online. ISBN 0-312-26977-3.
    • Sports Doping Statistics Reach Plateau in Germany [online]. Deutsche Welle, 26 February 2003. Dostupné online. Archivované 2018-10-01 z originálu.
    • DRUG TESTING; East German Steroids' Toll: 'They Killed Heidi'. The New York Times, 26 January 2004. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
  53. ↑ Sources:
    • Forgotten victims of East German doping take their battle to court. The Guardian (Berlin), 31 October 2005. Dostupné online [cit. 2016-12-14].
    • Doping for glory in East Germany. The Unesco Courier, September 2006. Dostupné online.
    • Ex-East German athletes compensated for doping [online]. Frankfurt, Germany: ESPN, 13 December 2006. Dostupné online. Archivované 2018-10-12 z originálu.
    • East German doping victims to get compensation [online]. CBC, 13 December 2006. Dostupné online. Archivované 2018-10-01 z originálu.
    • Germany completes $4.1M payout to doping victims. USA Today, 2007. Dostupné online [cit. 2018-10-16].
  54. ↑ COOKE, Paul. Representing East Germany Since Unification: From Colonization to Nostalgia. [s.l.] : [s.n.], August 2005. Dostupné online. ISBN 9781845201890. S. 146.
  55. ↑ Martin Blum, "Remaking the East German Past: 'Ostalgie,' Identity, and Material Culture," Journal of Popular Culture, Winter 2000, Vol. 34 Issue 3, pp. 229–54.
  56. ↑ NAUGHTON, Leonie. That Was the Wild East: Film Culture, Unification, and the "New" Germany. [s.l.] : U. of Michigan Press, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0472088881. S. 14.
  57. ↑ BICKFORD, Andrew. Fallen Elites: The Military Other in Post-Unification Germany. [s.l.] : Stanford U.P., 2011. Dostupné online. ISBN 9780804773966. S. 10.
  58. ↑ BARNSTON, Ascher. The Transparent State: Architecture and Politics in Postwar Germany. [s.l.] : Psychology Press, 2005. Dostupné online. ISBN 9780203799888. S. 92.
  59. ↑ Educated women leave east German men behind. The Guardian, 2007. Dostupné online [cit. 2018-11-16].

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nefjodov V. V. SED a kultura NDR. Historická monografie. Hradec Králové, 2009.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Nemecká_demokratická_republika&oldid=7879894“