Šimečka, Markoš, Marec v debate o rozdelenej spoločnosti: Kto sme my, kto sú oni a čo s tým

Vymenili ste si na stránkach Denníka N niekoľko textov, ktorých téma by sa dala nahrubo zjednodušiť, ako je rozdelená spoločnosť, kto sú my a kto sú oni, kde sú tie deliace čiary, či vôbec existujú. Keď sa povie my a oni, čo si pod tými zámenami predstaviť?

Martin Milan Šimečka: Ja si pod tým predstavujem, že to „my“ je ten demokratický tábor, voliči demokratických strán. „Oni“ sú voliči podľa môjho názoru nedemokratických strán. V jednoduchej forme je to takto.

Vy tento Milanov jednoduchý spôsob, ako to pomenovať, spochybňujete a možno trochu problematizujete. Ako?

Samo Marec: Súhlasím s tým, že vieme povedať, ktoré sú demokratické a ktoré sú nedemokratické strany. Ale keď sa pýtaš na to rozdelenie, respektíve na to, čo si predstavujeme, zaujíma ma práve to slovo predstavy. Máme veľké množstvo predstáv. Liberáli o konzervatívcoch, konzervatívci o liberáloch, opoziční voliči o koaličných a takto si to pingpongujeme. Máme také karikatúry toho, čo si predstavujeme pod tou druhou stranou.

Myslím si, že je to tak a asi to aj dáta nejakým spôsobom potvrdzujú, že to my a oni celkom nefunguje, respektíve neopisuje to presne spoločnosť vcelku, lebo o žiadnom súbore ľudí a o žiadnej spoločnosti nemôžeme povedať, že my a oni. To nie sú dva alebo štyri tábory, je to nejaká škála, ako keď si predstavíš vejár alebo dúhu, tak to ide. A to je podstata nášho intelektuálneho sporu.

Ján Markoš: Podobne ako Samo by som rozlišoval predstavy o nás a o nich a potom tie samotné dva tábory. Jedna predstava, ktorá je silná, je, že my sme akoby lepší než oni v nejakom zásadnom zmysle. Tiež že oni sú nejaká homogénna skupina, a najmä, že my a oni dáme dohromady sto percent, že neexistuje žiaden stred.

Keby som mal definovať existujúce dve skupiny my a oni, tak my sme tí proeurópski, prodemokratickí ľudia, ktorí vyznávajú liberálnu demokraciu, práva menšín a podobne. Potom máme skupinu oni, to sú tí, čo sú nám najďalej, to by mohli byť proputinovskí ľudia, ktorí sympatizujú až s fašizoidnými myšlienkami, s krajnou pravicou a podobne. Tieto dva tábory určite existujú, nehovorím, že nie, ale nedávajú dokopy sto percent. Ak by to bolo šesťdesiat, bol by som veľmi prekvapený.

Ak tomu dobre rozumiem, Milan, tak tvoji partneri naznačujú, že dichotomické delenie nám nepomáha a môže ovplyvniť to, že budeme nesprávne rozumieť tomu, ako naša spoločnosť vyzerá.

Martin Milan Šimečka: Áno, keď som čítal texty svojich kolegov, rozumiem ich argumentácii. Celý život robím to, že sa snažím pomáhať veciam, ktoré mi prídu dôležité a o ktorých sa málo hovorí. Komentujeme väčšinou politikov, čo je správne, ale ja som si trúfol a v tejto chvíli som nastúpil cestu, na ktorej nemienim pokračovať veľmi dlho, lebo ma to zas tak veľmi nebaví, že treba povedať, že sú tu nielen politici, ale aj voliči. O nich s obľubou hovoria aj samotní predstavitelia koalície: volič je posvätný, ľud rozhodol a volič je niečo, čoho sa vôbec nesmieme dotýkať.

Ja hovorím, že voliči sú rovnako zodpovední za to, že dnes máme takú vládu, akú máme. Rozhodol som sa hovoriť o voličoch, aj keď je to nepopulárne, pretože to vyzerá, akoby som odmietal alebo vinil ľudí za to, ako volia, a mal by som viniť iba politikov. Hovorím nie. Voliči sú takisto slobodní ľudia a sú zodpovední za to, v akej krajine žijeme. To je v zásade môj prístup.

Rozlišujem dve morálne kategórie. Súhlasím s tým, že aj fašista môže byť úplne dobrý človek. Stará sa o svoju matku, nosí nákupy, keď nájde peňaženku, vráti ti ju, má rád psíkov, mačičky, svoje deti, pomáha susedom. Ako súkromná osoba môže byť úplne dobrá podľa všetkých našich morálnych zásad, a potom ako verejná osoba, ako volič, ktorý vstupuje do verejného života, je zlý, nemorálny z môjho pohľadu.

V jednom zo svojich textov si to artikuloval tak, že voliči tejto koalície majú vedomý úmysel presadiť vládu krajnej pravice. To obaja tvoji oponenti vo svojich textoch vyvracali tým, že vyťahovali dáta, ktoré hovorili o tom, ako sú afinitní voliči tejto koalície napríklad na osi východ-západ, alebo k demokracii. 

Ján Markoš: Treba povedať, že ten výrok sa dotýkal momentu parlamentných volieb, nie súčasnosti. Milan napísal: „Je to chvályhodný postoj a rád sa budem mýliť, ja však za ich voľbou cítim vedomý úmysel presadiť vládu krajnej pravice a ten trvá, pretože ani pol roka po nástupe tejto vlády svoj úmysel, súdiac podľa prieskumov, nezmenili.“

To znamená, že tvrdíš, že pred pol rokom mali vedomý úmysel presadiť vládu krajnej pravice, pričom zahŕňame celú koalíciu, teda aj vyše 400-tisíc voličov Hlasu. Toho Hlasu, o ktorom aj ty sám si povedal, napríklad v diskusii Ako zachrániť demokraciu 3. októbra, že „napriek všetkému si myslím, že Pellegrini má autenticky v sebe modernizačnú ideu krajiny“. Toho istého Hlasu, ku ktorému 6. októbra prišlo PS a ponúklo mu post premiéra.

V okamihu volieb nikto relevantný netvrdil, že Hlas je krajná pravica, ani my ako médium sme to nesignalizovali, takže tí voliči to po a) nemali odkiaľ vedieť a po b) aj keby Hlas bol nejakým spôsobom zakuklenou krajnou pravicou, čo si skutočne nemyslím, že by človek ako Drucker bol človekom krajnej pravice, tak tí voliči nevolili Hlas ako krajnú pravicu. Môj problém s tým výrokom je teda ten, že nesedí s dátami, a to ani približne.

Martin Milan Šimečka: Dobre, môžem povedať, že v tomto máš pravdu.